Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci,
som otcom, ktorému boli deti vytrhnuté z náručia, ale nikdy nie zo srdca. Deti i ja sme sa stali obeťou, nuž áno, obeťou ... jednostranného rozhodnutia matky: jedného dňa som našiel náš dom prázdny, deti i manželka zmizli nevedno kam.
Štátny systém ma nikdy nepodporil, keď som žiadal zabezpečenie aspoň minimálneho styku s deťmi - hoci ako rodič mám absolútne právo na rovnocenný styk s nimi. Aj vinou štátu sa veci zvrhli tak, ako by sa nikdy nemali zvrhnúť - je predsa najvyššou povinnosťou štátu dbať na to, aby mal občan pocit, že jeho práva sú rovnocenné s právami iného občana!
Som vysokoškolsky vzdelaný človek, nemám sklony k násiliu ani k žiadnej patológii, nefajčím, neholdujem alkoholu, bol som verným a dobrým manželom a deťom dobrým otcom. Len preto, že sa tak matka detí rozhodla, bol som násilne odstránený z blízkosti vlastných detí, bolo mi dlhodobo úspešne bránené v kontakte s nimi, moje sťažnosti boli systematicky zamietané, opomínané, prehliadané. Nakoniec to viedlo až k tomu, že matka uniesla deti nelegálne do zahraničia, znova na neznáme miesto. Až po roku sa polícii podarilo vypátrať miesto, kde by sa deti mohli zdržiavať. O roky sa tiahnucom súdnom procese je hádam zbytočné sa vyjadrovať.
Dokedy chce štát pošliapavať práva detí na vlastných otcov a práva otcov na vlastné deti? Muselo to dôjsť až tak ďaleko, keby štát nemlčal, keby neschvaľoval také konanie, keby ho ticho nepodporoval deravými zákonmi? Prečo štát dáva moc a doslova "vlastníctvo" detí iba matkám, ktoré ich potom unášajú v rámci Slovenska i mimo neho; ktoré bránia deťom v akomkoľvek zmysluplnom kontakte s vlastnými otcami, ktorí sa o ne riadne a v mnohých prípadoch vynikajúco starali a chcú sa o ne takto ďalej starať? Akým právom dáva štát v manželstve obom rodičom rovnaké rodičovské práva a po rozvode o tieto rodičovské práva jedného z nich okráda? Akým právom štát okráda dieťa o jedného milujúceho rodiča, hoci je v moci štátu takejto zlovôli zabrániť?
Myslím, že je nevyhnutné podporiť zákon, ktorí by po rozvode nezvýhodňoval žiadneho z rodičov; zákon, ktorý by každému z nich odobral tú "zbraň", ktorou sa vydierajú, zraňujú, ktorou si ubližujú - kontakt s deťmi. Je predsa dokázané, že všetky ostatné otázky rozvodu sú riešené pomerne rýchlo a hladko a že jedinou vecou, na ktorej obom záleží (ak sú obaja dobrými rodičmi ) sú deti. A na druhej strane, deťom nikdy nezáležalo na ničom inom, ako mať oboch rodičov, ak už nie spolu, tak každého rovnako - lebo deti majú rady rovnako oboch rodičov, rovnako a každého inak.
Dlhé roky vládla v tomto ohľade v našom štáte nespravodlivosť, nerovnováha, ba snáď by sa dalo povedať, že i krutosť a násilie: deti boli násilne odtŕhané od otcov, boli viac, či menej prevychovávané ( matkami ), osadzované do "nových rodín", ich pamäť, city a duše boli manipulované, vymazávané, prepisované, krivené - len preto, že štát nedokázal zjednať spravodlivosť pre všetkých. Teraz túto možnosť štát má - v návrhu zákona, ktorým by bola striedavá osobná starostlivosť o dieťa prioritnou formou zverenia dieťaťa do výchovy po rozvode alebo rozchode rodičov.
Deti sa predsa nerozvádzajú - deti ostávajú deťmi svojho otca a svojej matky. Nikto nemá a nemal by mať právo oddeliť dieťa od rodiča (okrem skutočne odôvodnených prípadov) - a rozvod takým dôvodom nie je, nesmie byť.
Panie poslankyne, páni poslanci: viacerí, určite väčšina z vás ste rodičmi. Predstavte si, že vám po rozvode (alebo dávno pred ním) vezmú dieťa, odvezú stovky kilometrov ďaleko, bránia vám ho vidieť, byť s ním, starať sa oň, vychovávať ho a viesť ho životom. Predstavte si, že po nekonečne dlhom súdnom spore bude vaším "víťazstvom", že vám povolia vidieť vaše vlastné dieťa raz za dva týždne, cez víkend. Predstavte si oči vášho dieťaťa, ktoré vás vída takto zriedka; predstavte si jeho zmätené, odcudzené správanie, jeho nervozitu, jeho rozpory ... a teraz si predstavte oči dieťaťa, ktoré vie, že vás napríklad po dvoch týždňoch znova uvidí, nie na pár hodín, ale na celé dva týždne; oči dieťaťa, ktoré to vie, nie v to dúfa, ale vie a spolieha sa na to ... predstavte si oči dieťaťa, ktoré nie je hračkou rodičov, zbraňou, rukojemníkom; oči dieťaťa v striedavej osobnej starostlivosti. Predstavte si, že žiadneho z rodičov by ani nenapadlo, že by mohol dieťa niekam odviezť a oddeliť ho od druhého rodiča len preto, že on už s ním nechce žiť; predstavte si rodiča, ktorý by vedel, že zákon chráni najprv dieťa a až potom rodiča. Predstavte si rodiča, ktorého by už zákon nútil myslieť najprv na dieťa a až potom na svoje, často egoistické a v mnohých prípadoch citmi a psychikou poznačené želania, či rozhodnutia. Pre ktoré oči dieťaťa sa rozhodnete? Ktoré oči na vás budú hľadieť, keď pôjdete po ulici, keď náhodou zablúdite na stanicu autobusu, na vlakovú stanicu, do školy, do škôlky ? Aké oči na vás budú hľadieť zo zrkadla, po vašom hlasovaní?
Panie poslankyne, páni poslanci, prosím, za všetky deti a za všetkých milujúcich a milovaných rodičov - rozhodnite sa v prospech toho aby v tomto štáte bola striedavá starostlivosť zaručená pre každé dieťa a vytvorte mechanizmy aby sa dalo účinne brániť proti každej snahe urobiť z dieťaťa po rozchode polosirotu. Ďakujem!
Mgr. Erik Bogdan, Vinné 16 2011/5/29
